Dostojevskij ako postava

Leonid Cypkin – Léto v Baden-Badenu (preložil Jakub Šedivý, Prostor, Praha 2015)

Jedného letného podvečera roku 2015 som si na kopci nad Bratislavou našiel na kníhkupeckom pulte knihu mne dovtedy neznámeho ruského autora v českom preklade. V propagačnom texte na obálke som sa dozvedel, že jedného jarného popoludnia roku 2001 tú istú knihu v anglickom preklade objavila v londýnskom antikvariáte Susan Sontagová. Vychválila ju v článku pre The New Yorker a zabezpečila jej čitateľov na celom svete, hádam okrem Ruska.

Leonid Cypkin (1926 – 1982) bol židovský intelektuál, nestranník, lekár z lekárskej rodiny, písal do zásuvky, nanajvýš pre úzky okruh rodiny a priateľov. Nepatril do literatúry – či už oficiálnej alebo neoficiálnej –, nechcel publikovať za cenu väzenia či úteku za hranice. Keď však v roku 1977 emigroval do USA jeho syn Michail, politológ, prepustili Cypkina zo zamestnania. A tak predsa len požiadali so ženou o vysťahovanie. Odpoveď sovietskych úradov bola zamietavá. Cypkin napokon v zahraničí nikdy nebol, no jeho priateľom sa podarilo tajne vyviezť rukopis románu Leto v Baden-Badene do USA. Autor zomrel v roku 1982 56-ročný, sedem dní po publikovaní románu v angličtine.

Text románu Léto v Baden-Badenu (do češtiny ho preložil Jakub Šedivý) má 200 strán, no tvorí ho len čosi vyše 30 veľmi dlhých súvetí, ktoré sa valia cez čiarky, pomlčky a vsuvky v nezadržateľnom prúde horúčkovitého vedomia. Neustále krúžime vo víre tých istých motívov a tém. Obrazy kolies, rulety a kolotoča posilňujú pocit závratu z pohybu v bludnom kruhu. Banality bežného života nadobúdajú bizarné rozmery takmer antickej tragédie. Vzniká fraška.

Rozprávač dikciou pripomenie Thomasa Bernharda, len nie je taký zúrivý. Pripomenie tiež Daniila Charmsa, no je o čosi menej krutý a bláznivý. Azda by sme mohli siahnuť po výraze iného zabudnutého ruského spisovateľa Jurija Mamlejeva v českom znení Milana Dvořáka – „mrákotoběsný“.

Postava rozprávača cestuje koncom 70. rokov 20. storočia vlakom z Moskvy do Leningradu. Za oknami tmavá, chladná, zasnežená krajina. Vezme do rúk knihu, denník Anny Grigorjevny Dostojevskej – prepis jej tesnopisných záznamov z prvého roka po svadbe s veľkým Fjodorom Michajlovičom Dostojevským. Spisovateľom, ktorého dodnes väčšina Rusov uznáva ako veľkého náboženského mysliteľa, ba svätca. Sivé sovietske Rusko sa prepletá súvetiami so živými obrazmi zo starého Petrohradu, ale najmä z nemeckého kúpeľného mesta Baden-Baden prelomu 60. a 70. rokov 19. storočia.

A v jeho názve akoby sa zrkadlili dve tváre klasika, neustále sa opakujúci návrat k tým istým témam i krúženie kolesa rulety.

Cypkin nám ukazuje iného Dostojevského, než na akého sme si zvykli. Opakujú sa situácie, v ktorých sa prejavuje hystericky, paranoidne, ustráchane i nepriateľsky. Veľmi ho limitujú epileptické záchvaty, neurasténia, komplexy a traumy z detstva.

V jasných chvíľach je slobodne, oddane a presvedčivo veriacim, inokedy zasa poverčivým úbožiakom prejavujúcim antisemitizmus i antigermanizmus. Vie byť veľmi jemný a citlivý, ale aj hrubý a krutý. Sníva o výstredných činoch, ale bojí sa ich realizovať. Mladá manželka trpí jeho gamblerstvom. Rulete sa Fjodor Michajlovič naplno oddal práve v Baden-Badene, preto tu zotrvali namiesto plánovaných dvoch týždňov až päť. Symbolicky tak na mieste, kde by sa mali liečiť a oddychovať, čelia vyčerpávajúcemu utrpeniu:

„...život Dostojevských v Baden-Badenu se začal podobat bezesné noci, kdy člověk, byť zcela pohroužený v dřímotách, cítí, jak běží čas, a zároveň konec noci není na obzoru – Feďa nejdřív zastavil svůj snubní prsten, potom zlaté náušnice a brož Anny Grigorjevny, které jí daroval k svadbě, a když s nimi odešel, Anna Grigorjevna se rozplakala a vzlykala, snad poprvé za celou tu dobu, a dokonce lomila rukama, což si ve Feďově přítomnosti nikdy nedovolila – alespoň tak to píše ve svém Deníku – a když prohrál peníze utržené za brož a náušnice, vzal si její krajkový závoj...“

No Cypkinov Dostojevskij rozvíja i zaujímavé teórie, má fantastické vízie, ako slavjanofil sa sporí so zapadnikom Turgenevom, jeho divoké správanie by sa dalo interpretovať nielen ako šialené. Môže byť jurodivým – v dlhej ruskej tradícii v duchu Vasilija Blaženého extrémne sa správajúcim svätcom. V zbožnej extáze či v spravodlivom božom hneve. V kontraste k tomu je neustále neľútostné posudzovanie blížnych i nekonečný boj o živobytie a peniaze:

„Gončarov, stejně zvadlý a oteklý milostpán jako jeho Oblomov, za kterého mu platili čtyři sta rublů za arch, zatímco jemu, Dostojevskému, přes jeho nouzi platili jenom stovku, měl jaksi pohaslé oči jako vařená ryba a celý byl prosycen pachem úřadu, ačkoli při svých příjmech nemusel pracovat, ale patrně byl lakomec, což mu nicméně nebránilo, aby se ubytoval v Evropě, nejlepším hotelu v Baden-Badenu, v němž pobýval i Turgeněv, stejně jako Litvinov z jeho románu Dým – ten mdlý hrdina mdlého románu, kterého v tomhle prvotřídním hotelu navštěvoval snaživec Potugin, zlý žvanil hanobící Rusko a klanějící se i tomu poslednímu německému měšťákovi, v hotelu, v němž by je s Annou Grigorjevnou nepustili ani do vestibulu, jak byli žalostně oblečeni...“

Súčasťou románu je aj rozsiahla fotografická príloha. Jej dôsledne dokumentaristický duch je v protiklade s fantazmagorickými výjavmi zo života Dostojevského, ktoré majú reálny základ, ale svoju magickú silu čerpajú predovšetkým z Cypkinovej predstavivosti a zo štylizačného majstrovstva. Román napísal v rokoch 1977 – 1980, ale už niekoľko rokov predtým čítal, ba študoval kompletné Dostojevského dielo, spomienky jeho súčasníkov aj inú sekundárnu literatúru, prešiel si miesta spojené s jeho životom i tie, na ktorých sa odohrávajú jeho diela. Usiloval sa ich zachytiť v zodpovedajúcom ročnom období či fáze dňa. K fotografiám ako komentár priradil citáty z diel pamätníkov a životopiscov tak, aby sa viazali k tomu, čo sa dialo v budovách na nich vyobrazených.

Jedno z posledných miest, ktoré rozprávač v Leningrade navštívi, je – príznačne – múzeum Fjodora Michajloviča Dostojevského na mieste, kde voľakedy býval, s vitrínami, v ktorých sú vystavené jeho rukopisy, korešpondencia, portréty či fotografie. Nesmie chýbať kalendár, otvorený na stránke s dňom, keď zomrel.

(Recenzia vyšla v Romboide 7–8/2015.)


© 2016 by Viktor Suchý. Proudly created with Wix.com