Koncertné rituály

Alain Claude Sulzer – Mimo rytmu (preložila Katarína Széherová, Kalligram, Bratislava 2014).

Na koncerte Philipa Glassa v bratislavskej Redute som si opäť uvedomil, ako presne a pravidelne dodržiavajú hudobníci i poslucháči rituály a zvyklosti s takýmto podujatím spojené.

Spomenul som si v tejto súvislosti na konkrétnu prozaickú pasáž:

„O neslýchanej udalosti sa hovorilo dlhšie než dva týždne a niektorí ľudia, ktorí o nej len počuli, sa tvárili, akoby ju zažili na vlastnej koži.

,To by bol dobrý námet na novelu,´ povedala Solveig, keď o niekoľko týždňov s kamarátkou Esther navštívili koncert klavírneho dueta. Keby v ten večer jeden z klaviristov vstal, druhý by ho bol istotne zadržal. Nebolo treba mať obavy, že sa príhoda zopakuje.

,A kto by ju napísal?´ opýtala sa duchom neprítomná Esther takmer uštipačne. Vždy mala dojem, že Solveig nevie nič o literatúre, hoci aj občas tvrdila, že číta knihu, o ktorej sa práve hovorilo.

,Chcem povedať, o čom by bola? Niekto prestane hrať, postaví sa, povie – Tak to je všetko – a odíde. Aký je to príbeh?´“

Odpoveďou na otázky, ktoré položila jedna z postáv švajčiarskeho spisovateľa Alaina Clauda Sulzera je jeho próza Mimo rytmu, z ktorej pochádzajú. Pôvodne vyšla v Berlíne v roku 2012, z nemčiny ju preložila Katarína Széherová.

Originálny názov znie Aus den Fugen, čo znamená vykoľajenie a die Fuge je zároveň drážka, z ktorej niečo vyletelo, trhlina, no – predovšetkým – hudobná forma.

Novela je kompozične založená na kontrapunkte, na jeho najvyššej forme, fúge, teda viacnásobnom uvádzaní témy vo všetkých hlasoch. V našom prípade ide o zlomy vo vzťahoch štrnástich postáv v súčasnom Berlíne. V expozícii znie nástup témy vždy sólo v hlavnej tónine – klavírny virtuóz Marek Olsberg vedie osamelý život v hotelových izbách po celom svete:

„Bol obchodným cestujúcim vo vlastnej záležitosti. Sám bol tovarom odkázaným na cestovanie. On a jeho hudba. (…) Mimo koncertného pódia pohľady na seba práve nepriťahoval, ale situácia sa menila, čím bližšie bolo vystúpenie. Keď vkročil na pódium, priťahoval zraky ako magnet. A keď začal hrať, pre poslucháčov predstavoval stredobod sveta.“

Neskôr je téma rozvedená v paralelných tóninách (osamelosť vo dvojiciach u Esther a Thomasa, Sophie a Klary a ďalších) a v závere sa vracia hlavná téma.

Prvá kapitola prvej časti je zaujímavá a vzbudí čitateľove očakávania. Ďalej je expozícia – tvoriaca celú polovicu knihy – zdĺhavá a nudná. Rituály každodenného partnerského života, banálne a trápne spory dvojíc a trojíc rozličného veku, pohlavia a zázemia vás môžu otráviť, nedajbože odradiť. Príčinou zlyhávania a rozpadu vzťahov je sebectvo. Neochota či neschopnosť podeliť sa o svoj život a zdieľať život partnera:

„Johannes zle znášal samotu. Radšej trávil čas medzi ľuďmi, hoci ich neznášal. Ľudia ho nudili a znepokojovali, ale neprekážali mu. Prekážala mu samota, ten neutešený stav, ktorý mu pripomínal detstvo.“

Postavy akoby mali narušené biorytmy i spoločenské rytmy. Nudia sa, na koncerte zadriemu; uchyľujú sa k nevere, podvodu, krádeži. Zaujímavejšie ako príbehy a vzťahy sú v novele Mimo rytmu postrehy autora, ktoré na pozadí zdanlivo bezvýznamných maličkostí odhaľujú podstatné črty odvodených, neautentických životov vo víre veľkomesta.

Výstižná je pasáž odohrávajúca sa vo francúzskej reštaurácii. Keď hosť osloví čašníka po francúzsky, uvedie ho do rozpakov a celá situácia vrcholí odhalením, že personál len hrá a napodobňuje Francúzov.

Na fenomén návštevy koncertu môžeme nazrieť z pohľadu umelca, jeho asistentky, ladiča klavírov i publika. Ak ste už aj vy, milí poslucháči, uvažovali nad tým, prečo si návštevníci koncertov vážnej hudby vyberajú miesto, z ktorého dobre uvidia, a nie také, kde budú najlepšie počuť, nájdete v Sulzerovej próze niekoľko lákavých podnetov na uvažovanie. Napríklad o potlesku:

„Aký čudný, s ničím neporovnateľný, v živočíšnej ríši neznámy ľudský zvyk je potlesk a ako málokomu sa pošťastí ho prijímať. Potlesk je takmer vždy určený iným, väčšine smrteľníkov nedosiahnuteľným vyvoleným – pravda, okrem toho, ktorý každoročne nasleduje za Happy birthday to you.“

V tejto ukážke zaškrípali preklad či redakcia, no v knihe je takých miest len zopár a pri čítaní vás nevyrušia.

Zlomom v príbehu je nečakaný čin hrdinu-katalyzátora (nie náhodou sa román v anglickom preklade volá Catalyst): centrálna postava, klavirista Olsberg, nedohrá skladbu a odíde od nástroja, ku ktorému sa viac nevráti.

Nasleduje rozvedenie témy (druhá časť sa volá rovnako ako prvá – Marek). Postavy reagujú na to, čo sa stalo a v ich vzťahoch dochádza k posunom, rozhodnutiam, riešeniam. Rozprávač sa zaoberá možným vplyvom radikálneho rozhodnutia hlavnej postavy na chod či beh života vedľajších postáv.

Záverečná Coda je barokovým záhybom, o ktorom sme hovorili na začiatku našej recenzie a zaoberá sa možnosťou literárneho spracovania udalosti. Celkom v duchu zacyklených a bezvýchodiskových vzťahov sa o uskutočnení tejto možnosti pochybuje. Napriek našim pochybnostiam stojí Sulzerova novela Mimo rytmu za prečítanie.

Ak máte radi spojenie literatúry a hudby a hľadáte niečo výnimočné, radím vám uprednostniť román holandského spisovateľa Erika Menkvelda Veľké mlčanie či novelu jeho krajanky Margriet de Moorovej Kreutzerova sonáta.

(Recenziu vysielal Slovenský rozhlas 4. mája 2015 na Rádiu Devín.)


© 2016 by Viktor Suchý. Proudly created with Wix.com